Popis:
Pôvodný pavlínsky kláštor v Marianke patrí medzi najstaršie pavlínske konventy so slávnymi dejinami. Je starší, ako kláštor v Jasnej Góre v Czenstochowej / založený roku 1382 / alebo významný kláštor v Lepoglave / na území terajšieho Slovinska, založený roku 1400 /. Od kláštora v Beckove je starší o 50 rokov a od kláštora v Šaštíne, pri Bazilike Sedembolestnej Panny Márie, takmer o štyri storočia / založený roku 1733 /.
História a súčasnosť alebo od kláštora po exercičný dom
Vznik kláštora sa viaže k r. 1377, kedy bol položený základ pre gotický kostol. Najstaršie stavebné etapy sa nedajú presne určiť.
Možno preto len predpokladať, že bol typickou kláštornou stavbou v dobe gotiky: mohutný, stavaný do kvadrumu, okolo dvora v prízemí široké otvorené ambity priamo spojené s kostolom. Svedčí o tom medirytina z r. 1723 a zvyšky základov.
V Archíve mesta Bratislavy sa nachádzajú listiny, listy a iné príbuzne písomnosti dokladajúce pôsobenie pavlínskej rehole v Mariatáli. V spojitosti s najstaršou históriou kláštora sa zachovala listina Jána Hunyadyho z 1. júna 1452, ktorou nariaďuje bratislavskému senátu vyplatiť 32 zlatých na opravu kláštora Panny Márie v Mariánke.
Rád sv. Pavla spravoval pútnické miesto od spomínaného roku 1377 do roku 1786. Na tomto mieste zažil slávny rozkvet, ale aj úpadok a zánik. Od šestnásteho storočia sídlil v Marianke generálny predstavený rádu a Pavlíni tu mali aj teologické štúdium. Generálny predstavený mal právo udeľovať doktorát teológie.
Na základe Bully PROVISORIA z 3. apríla 1671 ponúkol Klement X. utvoriť v pavlínskych provinciách Generálne štúdium. V Uhorsku určili za sídlo Generálneho štúdia kláštory v Marianke a v Novom meste pod Šiatrom (Satoraljaujheli). Štúdium filozofie trvalo 2 roky, štúdium teológie 3 roky. Tým, ktorí urobili záverečné skúšky s vyznamenaním z predpísaných predmetov, mohol generál udeliť stupeň doktora počas Generálnej Kapituly, alebo na provinciálnej Kapitule. Prvá doktorská promócia sa udiala v Marianke na Generálnej Kapitule 1. novembra 1674. Promotorom bol Ján Keri. Leopold I. potvrdil Bullu Klementa X. 23. januára 1674 a udelil pavlínskym univerzitám tie isté práva a privilégiá, aké mali zahraničné univerzity.
Kláštor bol rozšírený v r. 1593. Kardinál Kristián August, vojvodca saský, arcibiskup ostrihomský a primas uhorského kráľovstva, si vyvolil Mariatál za letné sídlo. V rokoch 1711 - 1714 dal prestavať celý kláštor.
Po jeho smrti v r. 1870 dostala kláštor jeho neter, grófka Terézia Schafgotsche. Po nej sa stal majiteľom kláštora Juraj Stockau a Eveline Baltazzi. Fundacionálna pokladnica ostrihomskej kapitoly - chcela tu zariadiť zotavovňu pre starších a chorľavých kňazov. No keď nenašla pre tento svoj zámer pochopenie, odpredala celý majetok Eberhardtovi Lippeovi, ktorý ho odkázal svojmu synovi Hermannovi. V r. 1927 bol kláštor súkromným majetkom princezny Márie Lippe. Posledný majiteľ kláštora zomrel počas druhej svetovej vojny, keď kaštieľ slúžil ako poľný lazaret pre nemeckých vojakov. Zariadenie kaštieľa bolo rozkradnuté. Po vojne kaštieľ skonfiškoval štát.
Starú budovu kláštora s priľahlou záhradou a lesom r. 1947 odkúpila od štátu Kongregácia bratov tešiteľov z Gethseman, správca pútnického miesta od r. 1927. Budova už vtedy bola v zanedbanom stave a počas záchranných prác sa časť zrútila. Zo skromných prostriedkov od pútnikov a dobrodincov sa budova rekonštruovala na exercičný a pútnický dom. Jednou z foriem získania finančných prostriedkov boli aj tzv. tehly.
Likvidáciou rehoľníkov v r.1950 sa práce zastavili. Nepokračovalo sa v úpravách, dom znova chátral. Postupne objekt vystriedal viacerých užívateľov : v r. 1967 - 1975 Štátna banka československá, r. 1980 - 1982 Slovenská televízia, od r. 1982 Ústav národného zdravia mesta Bratislavy. Výsledkom činnosti užívateľov bola jedine skutočnosť, že každý užívateľ odovzdal objekt v horšom stave napriek tomu, že tento bol od r. 1978 zapísaný v Štátnom zozname nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod č. ZS/455. V r. 1985 sa objekt vrátil MNV v Marianke, ktorý využíval sálu južnej prístavby na kultúrno-spoločenské aktivity - miestne kino, svadby, zábavy a klub pre mládež. Budova bola bez základnej údržby v dezolátnom stave.
Vandalizmom boli zničené najhodnotnejšie barokové štuky, intarzované dvere, kovania a vstavané keramické pece. Do roku 1988 nemal objekt užívateľa. Bol neuzatvorený, naďalej podliehal vandalizmu a negatívnym vplyvom počasia. Došlo k značnému poškodeniu strešnej krytiny a preboreniu stropnej konštrukcie v severnej časti objektu. Objektu hrozilo vyňatie zo zoznamu pamiatok a sanácia.
Iniciatívy za záchranu objektu sa ujali členovia Základnej organizácie Slovenského zväzu prírody a krajiny z Bratislavy, pod vedením p. Mariana Hubu. V r. 1988 -1989 za pomoci horolezcov prekryli provizórne prepadlú strechu lepenkou a laťovaním, povymieňali poškodené časti krovu a nad spadnutou časťou vybetónovali spevňujúci veniec. Strop prekryli oceľovými trámami a plechovými dielcami, z budovy vyviezli sutiny. Týmito prácami sa dosiahlo čiastočné "zakonzervovanie" stavby pre definitívnu opravu /rekonštrukciu/.
Po opätovnom návrate tešiteľov v r. 1990 začali záchranné práce. Bola spracovaná projektová dokumentácia a v rokoch 1997-1999 vykonaná celková rekonštrukcia. Posviacku zrekonštruovaného objektu na Exercičný dom Nepoškvrnenej Panny Márie
vykonal Mons. Ján Sokol, arcibiskup Bratislavsko - trnavskej arcidiecézy, metropolita
26. júla 1999. Z príležitosti ukončenia generálnej rekonštrukcie bývalého kláštora bola vydaná 26. 7. 1999 poštová príležitostná pečiatka.
Po posviacke začal Exercičný dom Nepoškvrnenej Panny Márie plniť svoje poslanie. Na prízemí má budova vlastnú kaplnku, veľkú prednáškovú sálu s javiskom pre 120 osôb. Na poschodiach slúži na ubytovanie 40 väčšinou dvojmiestnych izieb. Je tu i kuchyňa, jedáleň a administratívne miestnosti. K domu prináleží veľká ohradená záhrada s parkovou výsadbou a chodníkom na prechádzku.
Exercičný dom je sídlom Ordinariátu Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky a vojenského ordinára, Mons. Františka Rábeka.
Autor:
Jozef Kráľ, Spolok Permon Marianka
Fotografie: súkromný archív autora
